Choď na obsah Choď na menu
 


Vojenskí spravodajcovia pozemného vojska (Heer)

22. 1. 2015

 

V období pred druhou svetovou vojnou v Nemecku postupne vznikala z popudu ministra propagandy Dr. Jozefa Goebbelsa špeciálna organizácia vojnových spravodajcov (tzv. Propagandakompanien, skratka PK). Napriek tomu, že tieto jednotky boli súčasťou ozbrojených zložiek Tretej Ríše (Brannej moci a neskôr aj Zbraní SS), vždy svoje výsledné produkty zasielali na Ministerstvo propagandy do Berlína, ktoré ich potom upravovalo a distribuovalo podľa svojich vlastných zámerov a potrieb.

Členovia PK sa podľa svojej špecializácie delili do troch kategórií. Filmberichter bol kameraman, Bildberichter fotoreportér a Wortberichter zase reportér v klasickom zmysle slova (novinár). Uniformy nosené týmito vojnovými spravodajcami v poli boli štandartné pre tú ktorú ozbrojenú zložku, pod ktorú patrili. V tomto príspevku sa budeme sústrediť iba na náčrt uniforiem a vybavenia spravodajcov pozemnej armády (Heer), neskôr snáď aj na spravodajcov v rámci letectva (Luftwaffe) a námornictva (Kriegsmarine). Chronologicky nás bude zaujímať len druhá polovica vojny, tj. po roku 1943. V tomto období bol vojnový spravodajca pozemnej armády označovaný ako Kriegsberichter des Heeres.


Uniforma:
Mužstvo nosilo štandardnú uniformu pozemnej armády (Heer) výzorovo poplatnú druhej polovici vojny, tzn. možné boli kombinácie nohavíc vz. 42 (Keilhose) a blúz M40, M42, M43. Na hlave sa nosili rôzne kombinácie od lodičiek vz. 38, 42 až po Einheitsfeldmuetze vz. 43. U dôstojníkov to bolo samozrejme pestrejšie a nie je možné uviesť nejaké spoločné pravidlo. Obuv buď pozostávala s klasických čižiem, alebo kotníkových šnurovacích topánok so spinkami. Niekedy spravodajcovia z dôvodu dlhšej prítomnosti pri nejakej jednotke získali "patinu", tzn. pokiaľ boli u tankistoch, začali nosiť tankistickú uniformu, alebo ak boli pri jednotkách útočných diel, tak začali nosiť "kriváky", pokiaľ boli u horských jednotiek, na ich čapici sa čoskoro objavil odznak s Edelweissom, resp. s Eichenlaubom, mali horské topánky a ovinky atd. To sú ale prípady, ktoré predstavujú skôr výnimky, a je potrebné ich presne doložiť z dobových fotografií. Doteraz som sa s touto praxou stretol v rámci zmienok v dobových pamätiach.

Označenie a hodnosti:
Waffenfarbe jednotiek vojnových spravodajcov (KBH) bola od 14.10.1942 svetlá šedá. K tomu ešte od roku 1943 pribudla rukávová čierna páska so strieborným nápisom vo fraktúre Kriegsberichter des Heeres. Rukávová páska sa nosila na ľavom rukáve asi 15 cm od spodného okraja rukávu. Výskyt rukávových pások na dobových fotografiách je pomerne vzácny, zrejme sa príliš nenosili.

Pri fotografoch a kameramanoch bola najnižšia hodnosť Unteroffizier, čiže poddôstojník. Reportéri (Wortberichter) bývali spravidla už dôstojníkmi, číže najnižšia hodnosť bola Leutnant (poručík). V priebehu druhej polovice vojny takmer vymizli pôvodné ekvivalenty spomínaných hodností pre civilných špecialistov (Sonderfuehrer), preto sa o nich bližšie nevyjadrujeme. Nižšie vojenské hodnosti spravidla mávali ďalší členovia PK, ako boli napríklad technici, šoféri, moto spojky, atď.

Vybavenie:
Na reenactment vojnového spravodajcu-fotografa Nemeckej brannej moci sú teda vhodné prístroje Leica verzií III, IIIa, IIIb, pre obdobie druhej polovice vojny sa prevažne používala Leica IIIc (vrátane špeciálnej mrazu odolnej verzii označovanej ako Leica IIIcK), a tiež Contax II a III. Tie sa však vyrábali zrejme len do roku 1942, takže ich počty potom pravdepodobne klesali v prospech fotoaparátov Leica IIIc, a navyše jestvujú indície, že sa prednostne dodávali pre vojnových spravodajcov námorníctva (Kriegsmarine). Fotoaparáty mali často aj oficiálne, či polooficiálne vojenské značenie, ale bežné boli aj „civilné“ fotoaparáty bez akéhokoľvek značenia. Ostatné typy sa oficiálne nepoužívali! Tieto typy fotoaparátov (napr. Kodak Retina, Agfa Karat, Carl Zeiss Ikonta, atď.) predstavovali privátne zakúpené prístroje v osobnom vlastníctve, ktoré vojnoví fotografi nosili so sebou.

Štandardnou filmovou kamerou pre vojnových kameramanov bola 35 mm kamera Arriflex 35 II. Opäť sa vyskytovali aj iné typy kamier (napr. Bell&Howell Filmo 71 rôznych verzií), ale aj tu často išlo o súkromné kamery jednotlivých kameramanov (napr. Hans Ertl). Menšie kamery na 16mm, resp. 8 mm film (napr. Ciné-Kodak Eight rôznych verzií, Siemens C, Eumig C3, atď.) sa tiež vyskytovali, ale opäť je treba konštatovať, že sa jednalo o privátne kamery a nie o štandardne používané typy.

Výstroj:
Vojnoví spravodajcovia pri výkone svojej práce v bojovom pásme a mimo neho používali rôzne výstrojné súčiastky štandardné pre pozemne vojsko. Väčšinou ale chodili len s kamerou alebo fotoaparátom (fotoaparátmi), brašnou na filmový materiál alebo foto príslušenstvo, a osobnou príručnou zbraňou (pištoľou), poprípade útočným nožom alebo bodákom. Na východnom fronte nosili na svoju osobnú ochranu aj bežné pechotné zbrane, väčšinou samopaly. Ostatne náležitosti ako malú poľnú, poľnú fľašu si brávali podľa potreby a povahy ich aktuálneho nasadenia. Pri bojovom nasadení samozrejme používali prilbu.