Choď na obsah Choď na menu
 


Jalovec 1945 – Noc, keď Bildberichter musel ustúpiť vojakovi.

5. 4. 2013

 

Štvrtok – večer, príchod na nové pôsobisko. Môj kolega Wortberichter (vojenský spravodajca, reportér – pozn. prekl.) Leutnant Kunz dostal na poslednú chvíľu ťažký zápal pľúc a ostal v Berlíne, takže všetko ostáva na mne. Ihneď po príchode do slovenskej ospalej dedinky Jalovec sa promptne hlásim Leutnantovi Diestlovi, ktorý velí 7. Kompanie (patriacej pod II. prápor 587. granátnického pluku – pozn. prekl.) – mladý energický chlapík so znakom plesnivca na rukáve. Takže Gebirgsjäger! Jeho žoviálne privítanie mi hneď zlepšilo náladu, aspoň je to niekto, kto voči našej práci nemá zbytočné predsudky a ironické poznámky (, lebo aj s takými už som sa stretol). Potom nasledujú obligátne otázky o tom, čo sa deje v Berlíne, ako sa má náš Mahátma Propagandí (familiárne pomenovanie Dr. Goebbelsa v rámci Propagandakompanien, narážka na mahátmu Gándhího, indického bojovníka proti britskému koloniálnemu útlaku – pozn. prekl.), aké ťažké boli angloamerické teroristické nálety za posledný týždeň... Rozhovor plynulo prechádza na situáciu, ktorej čelí 7. Kompanie na svojom úseku frontu. „Zajtra sa očakáva zvýšená aktivita nepriateľa, možno dokonca útok“, vraví Leutnant, „proti našim granátnikom stoja nie Rusi, ale akési čs. légie (1. ČSAZ – pozn. prekl.). V posledných dňoch bolo v ich postaveniach dosť živo.“ Pri odchode mi ešte Leutnant nakazuje, aby som mu pravidelne hlásil všetky moje pohyby – Leutnant je evidentne z tej prísnejšej fajty dôstojníkov, čo chcú mať o všetkom vždy prehľad. Dúfam však, že aj napriek tomu bude rešpektovať moju reportérsku slobodu. Hľadám Hauptfeldwebela Vogela, aby mi pridelil nejaké miesto na spanie a niečo pod zub. Spiesz je rázny, ale priateľský, čoskoro mám kde spať, aj čo jesť, a čuduj sa svete, poľná kuchyňa je umiestnená pod celtovým prístreškom hneď pri veliteľstve roty, vďaka Bohu!

Piatok – návšteva bojovej línie. Ráno je jasné a ohlasuje sa celkom pekný a slnečný deň. Napriek tomu ale fúka dosť studený vietor a je poriadna zima, takže mám starosť o moje Leicy, aby nezamrzli. Najmä o novú Leicu IIIc, dostal som ju v Berlíne náhradou za moju osvedčenú Leicu IIIcK, ktorá sa mi rozbila v Poľsku. Ako veľmi by sa mi teraz zišla! (označenie K znamená, že jej závierka tohto prístroja je oproti bežnej verzii vybavená guličkovými ložiskami, ktoré sú oveľa odolnejšie voči mrazu – pozn. prekl.). Budem si musieť dávať pozor. Moja súkromná kamera B&H na 16 mm film je tiež už pripravená, možno ju tiež použijem a spravím pár záberov. Na Slovensku som ešte nikdy nebol a krajina je tu nádherná.

Časť granátnikov 7. Kompanie je v zálohe (myslím, že to je II. Zug) a Leutnant im nariaďuje bojový nácvik súčinnosti s obrnenými vozidlami, ktoré zastupuje StuG III od našich susedov delostrelcov. Robím na skúšku niekoľko záberov. Leicy fungujú a kamera zdá sa, funguje tiež. Podvečer idem vybavený heslami na naše línie, kde práve prebieha výdaj teplej stravy. Cestou stretám Essenträgerov (vojakov, čo nosili frontovým jednotkám vo varniciach jedlo až do prvej línie – pozn. prekl.), zdravíme sa, ale keďže nás môžu pozorovať nepriateľskí prieskumníci, potláčam nutkanie nahovoriť ich na pár záberov. Fotím teda radšej našich granátnikov, ako sa pokúšajú vylepšiť si svoje pozície. Vymieňame si pri tom novinky, vravia, že bol celý deň pokoj. Čoskoro prichádza súmrak, čím sa končí moje fotenie a filmovanie, Leicy schovávam kvôli mrazu pre istotu pod kabát. Ale nechce sa mi ešte vrátiť na veliteľstvo, a tak sa uchyľujem do postavenia veliteľa 2. Gruppe, Obergefreitera Pinczeka. Pred vojnou bol vraj vyučeným kuchárom, bavíme sa potichu o dobrých reštauráciach v Berlíne, ja vyťahujem fajku, on cigaretu. Je čoraz chladnejšie, slnko zapadlo a objavujú sa prvé hviezdy. Rozhovor končí, teraz je potrebná ostražitosť a absolútne ticho. Našťastie vychádza mesiac, ktorý síce ešte nie je v splne, ale zato výdatne osvetľuje oráčinu pred nami. Dáva nám to pocit bezpečia. Nepriateľskú hliadku uvidíme už zďaleka, a ak by sme ju aj nezbadali, tak ich určite prezradí prašťanie premrznutej zeme pod nohami.

O deviatej, o hodinu neskôr ako bolo dohodnuté, nás prichádzajú vystriedať granátnici II. Zugu. Vraciam sa s I. Zugom na veliteľstvo v Jalovci. Idem si ešte po teplý čaj do kuchyne a následne líham a hneď zaspávam akoby ma do vody hodili.

Zdá sa mi, že nespím ani 5 minút, keď je vyhlásený poplach: „Alarm!  Je takmer 11 hodín večer a československí legionári útočia na naše pravé krídlo, dokonca na niektorých miestach vraj prenikli cez našu líniu, situácia je vážna. Nadávam si popod fúzy, keby tak už bol deň! Aký výborný námet na reportáž! Chtiac-nechtiac odkladám Leicy do púzdra a namiesto nich chvatne beriem do ruky MP s plnými zásobníkmi a opaskom. V behu si na hlavu narážam prilbu. Leutnant už z ospalých granátnikov organizuje dve družstvá, jedno vedie osobne, druhému velí veliteľ I. Zugu Unterfeldwebel Lorenz. Vo všeobecnej trme-vrme vybieham von nesprávnymi dverami, a tak namiesto s Leutnantom Diestlom vyrážam do mrazivej noci s Lorenzovými mužmi. Ufw. Lorenz má všetko evidentne pod kontrolou, a tak bez ohľadu na moju vyššiu hodnosť sa potichu pridávam k jeho družstvu a riadim sa jeho rozkazmi.

Opatrne prehľadávame dedinu, lebo československí záškodníci boli hlásení dokonca aj pri našom veliteľstve. Podporuje nás obrnený transportér. Dedina je však ako vymretá. Všade je ticho a tma, a počujeme, ako za našimi chrbtami Leutnant Diestl postupne obnovuje poriadok a rozdeľuje hliadky maďarským honvédom. O chvíľu sme na okraji dediny. Nad nami sa v striebornom mesačnom svetle hrozivo týči zalesnený tmavý hrebeň, na vrchole ktorého sú naše postavenia. Sú naši ešte vôbec tam? Ako ďaleko prenikol nepriateľ? Nikto nepozná presnú odpoveď. Nasleduje krátka porada, budeme postupovať v rojnici smerom na bojové veliteľstvo a odtiaľ na obrannú líniu. „Majte oči na stopkách, pod stromami nás môžu sledovať nepriateľské hliadky. Vorwärts!“, velí Lorenz. Pohýname sa smerom do kopca. Celý náš pohyb mrazivou nocou má nádych neskutočna, a mne sa už po chvíli zdá, akoby sa po svahu pohybovala rojnica šedostrieborných duchov. Iba čo sa občas lúč bledého mesačného svetla zablysne na nejakej kovovej súčiastke. Naše kroky takmer nie je počuť, pretože nad zamrznutou trávou ostro fičí mrazivý vietor.

Nervy sú napäté ako struny, zbrane nabité, ukazovák na spúšti, naše pohľady zalietavajú k stromom, ktoré sú pre nás hrozbou. Každú sekundu môže zaštekať dávka zo samopalu, a to bude koniec. Ak je niekto schovaný v tých stromoch nad nami, tak nás má teraz ako na dlani, ale pre nás je neviditeľný. Moja pozícia je na ľavom krídle rojnice. Zrazu mám pocit, že vidím naľavo od nás viacero tmavších tieňov, vzdialenosť asi 70 metrov. Signalizujem a plížim sa k terénnemu zlomu, aby som mal na votrelcov lepší výhľad. Kým však príde zvyšok družstva, neznámych už pohlcuje tma (neskôr som sa dozvedel, ža to boli granátnici nášho druhého družstva, ktorí prečesávali v rojnici „svoj“ úsek kopca, a po splnení tejto úlohy sa sťahovali do dediny). „Ideme ďalej! Marsch!“, velí Lorenz. Neznámi votrelci niekde za našimi chrbtami mi na odvahe veru nepridávajú, ale odhodlane pokračujem smerom do kopca a bližšie k tým prekliatym stromom.

Nachádzame poľné veliteľské stanovisko a na ňo m niekoľko našich a veliteľa II. Zugu Feldwebela Hellera. „Nepriatelia tu neboli, iba diviaky, rušíme stanovisko. Hliadky sú na hrebeni, je potrebné ich vystriedať, o chvíľu majú dojsť ďalšie posily. Iba o konci našich postavení na pravom krídle nemám žiadne informácie“, vraví Feldwebel. Konečne dobrá spáva! Okamžite sa cítim lepšie. Malá pauza, od dediny prichádzajú vojaci určení na vystriedanie, medzi nimi aj niekoľko maďarských honvédov. Už aj ich Feldwebel vedie smerom k postaveniam, my tiež pokračujeme v rojnici,  smerom k pravému krídlu, overiť čo sa tam deje.

Na križovatke poľných ciest asi 100 m pod hrebeňom nás zastavujú zvuky krokov po zamrznutom snehu a tlmený hovor. Všetci ostávame stáť namieste, nehybní ako kamenné sochy a načúvame. Napriek ľadovému vetru je mi horúco a potím sa. Vďaka napätiu a adrenalínu v krvi dokonca necítim ani únavu, hoci už je po polnoci. Ukazovák opäť na spúšti, MP nabité a pripravené k výstrelu, očami sa snažím rozpoznať pohyb na svahu predo mnou. Zrazu sa časť nášho družstva pohýňa vpred a mizne nám z očí, ostávame na mieste iba traja a zaisťujeme križovatku. Kam to len Lorenz vedie ostatných? Bojíme sa pohnúť, aby sme sa neprezradili, lebo zvuk krokov a hovor teraz smerujú akoby priamo k nám.

Po chvíli ustávajú všetky zvuky, a ja počujem len svišťanie mrazivého vetra. Jeden z mojich dvoch druhov sa ku mne blíži, a už ho aj spoznávam podľa vážnej súmernej tváre - je to Grenadier Feldmann. Preberám velenie nad našou skupinou, aspoň dovtedy, kým sa nespojíme so zvyškom družstva. Rozhodujem, aby sme opatrne postúpili až na hrebeň. O chvíľu sme tam, plížime sa nečujne ako rysy na love. Nikde nikoho, ani naši ani nepriatelia. Krátka porada. Našťastie som tu bol večer fotiť našich granátnikov, a tak na rozdiel od mojich druhov presne viem kde sa nachádzame. „Začiatok našich postavení je niekde tu naľavo, budeme postupovať tým smerom, aspoň overíme, či sú tu naše hliadky. Idem napred, čakajte!“ Nie je mi všetko jedno, a možno aj zbytočne riskujem, ale musím u mojich dvoch vojakov vzbudiť dôveru v moje veliteľské schopnosti. Môj kolega Kriegsberichter Leutnant Kunz by sa teraz ironicky usmieval, keby ma videl. Bildberichter a hrá sa na vojačikov, namiesto toho aby fotil! Snáď som ešte nezabudol všetko, čo som sa v auguste 1938 naučil v pechotnom preškoľovacom kurze v Berlíne...

Našťastie po pár metroch vidím pod stromom tmavú siluetu jedného z našich. „Siegfried!“, odpovedám na výzvu tlmeným hlasom. Všetko je v poriadku. V rýchlosti vyzvedám o príčine nedávnych zvukov. Grenadier rozpráva ako jeden zo striedajúcich honvédov v tme stratil orientáciu a vyšiel ďaleko do zeme nikoho, kde ho prepadla nepriateľská hliadka. Hneď ho aj zajali a odvliekli preč (to som ešte vtedy nevedel, že onen honvéd chcel prebehnúť k nepriateľovi a nechal sa teda zajať náročky). Takže zdroj všetkého toho virvaru bol oveľa ďalej ako sme si mysleli... Naozaj neuveriteľné ako sa ten zvuk nesie do ďaleka v tom priezračne čistom mrazivom vzduchu! Idem po ostatných, a granátnikovi sľubujem, že ho prídu vystriedať. Následne všetci traja naradostene smerujeme nadol do dediny, naspäť do tepla. Úloha splnená!

Na veliteľstve sme stretli zvyšok družstva, kde všetci na nás vyvaľovali oči, pretože nás práve nahlásili ako nezvestných! Všetci sa na tom schuti smejeme. Leutnantovi Diestlovi v krátkosti opisujem našu anabázu. Je už pol druhej ráno, čas k zaslúženému odpočinku.

No skôr než si stihnem ľahnúť, prichádza za mnou Leutnant s vážnou tvárou. „Viem, že ste sa práve vrátili z hrebeňa, a uvedomujem si, že ste tu za iným účelom. Pravda je taká, že potrebujem hore na hrebeni vystriedať obsluhu ťažkého MG na ľavom krídle, ale chýba mi Gruppenführer. Ten nepriateľský útok nás pravdupovediac dezorganizoval, a všetci moji poddôstojníci sú na línii, aby obnovili poriadok. Potrebujem ich všetkých stiahnuť a ponechať na obranu celej línie len MG na ľavom krídle. Ráno sa vrátime späť do pozícií s obnovenými silami, aby sme mohli čeliť očakávanému útoku. Budete nás vlastne kryť. Pôjdete znovu nahor s vojakmi, ktorých Vám dám ako obsluhu pre MG?“ Chvíľu stojím bez pohnutia a rýchlo premýšľam. To je žiadosť, ktorá sa neodmieta, hovorím si. Ako pravý Prušiak rázne scvaknem opätky a vyletí zo mňa: „Jawohl, Herr Leutnant!“ Ten sa na mňa uznanlivo pozrie a vraví: „Sehr gut, Herr Oberfeldwebel, máte 15 minút na prípravu.“

Vraciam sa pomaly na svoje miesto, aby som si naspäť na seba natiahol kabát a vzal si všetko potrebné na strávenie noci vonku. Hlavou mi víria neradostné myšlienky a moje druhé ja do mňa hneď začína dorážať. „Trottel! Ty si predsa Bildberichter (vojenský spravodajca/fotograf – pozn. prekl.), a toto je úplné Himmelsfahrtkommando (v žargóne nemeckých vojakov sebevražedná misia – pozn. prekl.), mal si to odmietnuť. Ty si k tejto jednotke len pridelený, nie privelený, nemôžu Ťa predsa len tak mirnix-dirnix poslať do boja!“ – „No áno,“ odpovedám môjmu druhému ja v duchu, „ale som zároveň aj vojak, a mám svoju česť!“ Druhý hlas si však hudie svoje: „Ty a tá Tvoja česť, tentoraz Ťa to môže stáť život! Pomysli, koľko Tvojich kolegov už vonia fialky odspodu!

O štvrťhodiny stojím pred budovou a so mnou moji dvaja granátnici Puppe a Grauenfeld a ešte aj veliteľ 1. Gruppe II. Zugu Steller, z ktorého sa vykľul vysoký šľachovitý čiernovlasý chlapík so zvláštnym zmyslom pre humor. Pôjde s nami a všetky hliadky z línie stiahne k odpočinku do Jalovca. Už druhý raz v priebehu noci kráčam smerom nahor k našim postaveniam, pod nohami mi praská zmrznutá tráva a sneh. Obchádzame všetky postavenia a začíname pravým krídlom. Z nepriateľskej strany nie je zjavná žiadna aktivita. Všade je kľud.

Na postavení ťažkého MG nás vítajú tri tmavé siluety, ktoré ale vidíme až v poslednú chvíľu, tak dobre je to postavenie zamaskované. Navyše leží v hlbokom tieni pod skupinkou stromov a pokiaľ niekto nevie, že je tam, tak ho obíde aj keby prešiel vo vzdialenosti pár metrov. Trochu ma to ukľudnilo. Striedame, dvaja naši odchádzajú do tepla, tretí mladý granátnik sa rozhodne ostať a posilniť našu malú skupinu – vraj mu nie je vôbec zima. Odchádzajúci Kameraden nás ešte varujú, aby sme boli v strehu... okrem nepriateľskej hliadky totiž celkom blízko zazreli aj jedno veľké chlpaté zviera, možno to bol diviak, ale mohol to byť aj medveď. Po ich odchode ostávame sami, úplne sami na celej línii. Iba naša malá štvorčlenná skupinka teraz bráni Jalovec!

Rozdeľujem sektory, ktoré budeme sledovať, dvaja na stráži a dvaja odpočinok. So mnou stráži ako prvý Grenadier Puppe. Výhľad je vynikajúci, v studenom mesačnom svetle oráčina vyzerá ako veľká tmavosivá misa, ale nie je až taká tmavá, aby na nej nebolo možné rozoznať tmavšie siluety. Ďaleko v doline je vidieť malá iskrivá žltá hviezda, určite je to vatra. Miesto tábora československých légií? Poloha by odpovedala zisteniam nášho prieskumu. Žeby bol nepriateľ až taký bezstarostný? Mám chuť vybrať sa tým smerom na bojovú patrolu a tú vatru im zahasiť. Takýto luxus si však nemôžem dovoliť, rozkaz je rozkaz. Opäť sa sústredene zahľadím do diaľky. Dokonca na chvíľu ustal aj vietor a počujeme každé vrznutie konárov naokolo. Tentoraz nepriateľ neprejde nepozorovane. MG je nabité a pripravené, a aj munície máme viac než dosť.

Lenže v priebehu štvrťhodiny sa mesiac stráca v mrakoch, a znedazdajky okolo nás zavládne úplná tma. Krásny výhľad, ktorý nám až doteraz zaručovalo striebristé mesačné svetlo, je fuč. Navyše sa znovu zdvihol nepríjemný a mrazivý severný vietor, ktorý aj napriek mantlom, svetrom, rukaviciam a šálom zalieza až do morku kostí. Rýchlo premýšľam. Vidím jediné riešenie. Dvoch mladých granátnikov posielam na hliadku, aby zistili, čo sa deje a zároveň si natiahli nohy a zahriali sa. Ja s Puppem ostávam na mieste a spoločne zaisťujeme obranu MG. Minúty sa pomaly vlečú, zabodávam unavené oči do tmy, a je mi aj čoraz väčšia zima. Nepomáha ani keď zaleziem hlbšie do líščej diery a prehodím cez seba deku. Kvôli zatemneniu si nemôžem zapáliť ani fajku, ktorá by mi poskytl aspoň malý pocit tepla. Opäť sa ozýva moje druhé ja: „Trottel, mohol si teraz chrápať v chalupe, keby si nebol taký hrdina! Lenže ty si musel v spotenej košeli ísť aj na druhú vychádzku nočným lesom, tak Ti treba!

Trasiem sa ako osika. Hlavne nezaspať! Kde sú tí dvaja? Prebehla už polhodina a ešte sa nevrátili z hliadky. Dúfam, že neupadli do zajatia, ale akýsi vnútorný pocit mi vraví, že sme tu úplne sami a Čechoslováci už túto noc nijakú akciu nepodniknú. V diaľke sa provokatívne mihoce svetlo ich vatry. Určite tam majú krásne teplúčko! Opäť sa zaoberám myšlienkou uskutočnenia hliadky tým smerom... Úplne som skrehol, chlad prichádza najmä od nôh, od topánok podbitých klincami. Tie akoby vťahovali zimu a prenášali ju rovno do kostí. Pomaly a opatrne vstávam, aby som nespôsobil žiaden hluk, a snažím sa zahriať jemným podupkávaním. Puppemu je tiež zima, ale zdá sa, že to znáša lepšie ako ja.

Čas plynie mučivo pomaly, no nakoniec sa objavujú aj naši dvaja „mladí“. Takmer nás v tej tme obišli, a keby sme na nich tíško nazavolali, šli by ďalej. Všetko je v poriadku, nikde ani noha.

Po štvrtej ráno nás konečne prišli vystriedať. Leutnant Diestl už evidentne obnovil poriadok v tyle a opäť bolo možné obsadiť celú líniu. Oddýchol som si, vidina tepla a spánku ma vliala do žíl novú silu. Ani zima sa zrazu nezdala až taká protivná. Na veliteľstve podávam k smrti unavený Leutnantovi stručné hlásenie a o piatej ráno si môžem konečne ľahnúť. Vonku pomaly začína svitanie.

Sobota – Moja noc trvá presne hodinu, o šiestej sa budím celý zmrznutý. Našťastie je v rohu miestnosti rozkúrená pec, takže sa idem okamžite ohriať. Nastavujem zázračnému teplu všetky svoje údy, a cítim sa ako jašterica na jarnom slnku, je to nádherný pocit. Po chvíli za sebou počujem kroky. „Herr Oberfeldwebel!“ Poručík Diestl! „Mám pre Vás novú úlohu, pridelím Vám družstvo...“ Postavím sa do pozoru, a to tak, aby som sa vytiahol do mojej plnej výšky 186 centimetrov a vravím: „Herr Leutnant, vonku je opäť svetlo, a ja som predsa Bildberichter! Mojou úlohou tu u Vás je v prvom rade fotografovanie.“ Leutnant Diestl po mne najprv blysne skúmavým a potom pobaveným pohľadom, krátko úsečne prikývne. Vzápätí ešte dodá: „Na gut!“, a vychádza z miestnosti...

Po zvyšok môjho nasadenia na tomto úseku frontu som opätovne už len fotil s mojimi Leicami a MP odpočívalo v prepravnom obale. Nikdy však nezabudnem na onú mrazivú marcovú noc z posledného roka vojny  – noc, keď jediný krát počas celej mojej frontovej kariéry musel Bildberichter  ustúpiť vojakovi.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.